Oficiálna – papierová versus skutočná spotreba osobného automobilu

Medzi motoristickou verejnosťou často počuť hundranie akú ma ich miláčik na fosílne palivo veľkú spotrebu v porovnaní s tým, čo je napísané v technickom preukaze. Zdá sa, že tento rozdiel je rok od roka väčší a nikomu z kompetentných súdruhov z EU to neprekáža. Veď hlavne, že sa produkcia toľko nenávideného CO2 znižuje.

Spotreba resp. produkcia CO2, ktorý produkujú motorové vozidla sa však znižuje hlavne na papieri a ten ako všetci vieme, znesie veľa. Že sa nejedná o zanedbateľný rozdiel, dokazujú aj údaje nemeckého automotoklubu ACE (Auto Club Europa). Ten na identickej trase v dĺžke 200 km (vidiecka cesta, časť jazdy cez mesto a časť po diaľnici nie viac ako 120 km/h), pri identickom čase a pri takmer rovnakých podmienkach odskúšal 91 vozidiel v reálnej premávke a vyhodnotil ich spotrebu. Pri 55 vozidlách bol rozdiel medzi tabuľkovou a reálnou spotrebou nad 10%, v 12 prípadoch dokonca viac ako 30%. Prečo je to tak?

Trocha histórie

Spotreba paliva bola vždy základným prevádzkovým parametrom vozidla. Jej dôležitosť postupom rokov rastie spolu s neustále sa zvyšujúcimi cena palív. Na spotrebu je úzko naviazaná aj produkcia bruselskými úradníkmi nenávideného skleníkového plynu CO2. Na automobilky je vyvíjaný neustály tlak na znižovanie emisií a tým aj spotreby pohonných hmôt. V opačnom prípade im hrozia rôzne sankcie. Svetlo sveta tak uzreli rôzne úsporné verzie, ktoré znižujú priemer daného modelového radu. Taktiež sú neustále vylepšované aj bežné modely s cieľom deklarovať čo najnižšiu papierovú spotrebu.

Do roku 1996 sa v technických preukazoch nachádzali tri hodnoty. Jazda po meste – max. rýchlosť 50 km/h, jazda  mimo mesta, kde sa jazdilo rýchlosťou 90 a 120 km/h podľa typu cesty. Tretím údajom bol aritmetický priemer týchto dvoch hodnôt. Metodika merania sa riadila podľa popisu v smernici Rady 70/220/EHS z 20. marca 1970 o aproximácii právnych predpisov členských štátov o opatreniach proti znečisťovaniu ovzdušia výfukovými plynmi zo zážihových motorov motorových vozidiel, naposledy zmenenej a doplnenej smernicou Č.78/665/EHS. V praxi to znamenalo napodobňovanie jazdy v meste, jazdy pri konštantnej rýchlosti 90 km/h a 120 km/h, pričom jazda rýchlosťou 120 km/h sa vykoná len v prípade, ak maximálna konštrukčná rýchlosť vozidla nie je menšia  ako 130 km/h. Výsledky skúšok museli byť vyjadrené v litroch/100 km, zaokrúhlených na najbližších 0,1, vzdialenosti merané s presnosťou 0,5 % a čas s presnosťou 0,2 s. Z uvedených informácií je zrejmé, že možnosti na čarovanie so spotrebou boli takmer neobmedzené, čoho automobilky začali hojne využívať.

V roku 1996 bol európskou komisiou schválená nový systém  merania, ktorý mal minimalizovať rozdiely medzi automobilkami a vniesť do merania viac reality. Systém dostal názov NEDC (New European Driving Cycle) nemecky Neuer Europäischer Fahrzykluso v preklade znamená nový európsky jazdný cyklus. Systém sa riadi platnou smernicou 93/116/ECE, podľa ktorej sú získavané tri hodnoty spotrieb pre mestský, mimo-mestský a kombinovaný cyklus združuje spotrebu paliva s vyprodukovanými emisiami. Základnou meranou veličinou je podľa predpisu 93/116/ECE hmotnosť C02 (aktualizácia v 99/100/ECE), ktorý automobil vyprodukuje v priebehu testu. Pre zážihové motory platí rovnica: spotreba = množstvo C02 [g/km]/24, pre dieselové motory platí rovnica spotreba = množstvo C02 [g/km]/26,7. Údaj o emisiách CO2 v gramoch na kilometer (g/km) tak priamo zodpovedá spotrebe a type použitého paliva. Každé palivo má totiž odlišný podiel uhlíka – nafta najviac, stlačený zemný plyn najmenej. Prepočet z hmotnostných na obvyklé objemové jednotky (l/100 km) potom prebieha podľa hustoty. Z toho pramenia odlišné konštanty pri delení emisií CO2 (g/km) na spotrebu (l/100 km).

Novinkou, zavedenou v novej metodike merania spotreby paliva, bolo zahrnutie studeného štartu do meraného cyklu. Automobil štartuje s motorom, ktorý má teplotu medzi 20°C a 30°C. Konkrétne automobily, ktoré prechádzajú testom, musia mať najazdených aspoň 3000 km, avšak nie viac ako 15 000 km. Testy sú prevádzané s automobilom, ktorý vezie 75 kg ťažkého vodiča a náklad s hmotnosťou 100 kg. Oproti staršej metodike je v prípade NEDC vyšší podiel mestského cyklu, ktorý je náročnejší na spotrebu. Ten sa zvýšil z pôvodných 33,3 % na 36,8 %. Vplyv tejto zmeny bol pri ľahkých – malo-objemových vozidlách menší než 10 %, naopak pri vozidlách s veľko-objemovými motormi viac než 10 %. Mestský cyklus sa skladá zo štyroch zhodných blokov. Každý z nich je dlhý 195 sekúnd a automobil behom neho akceleruje z pokoja na 15 km/h, 32 km/h a 50 km/h. Celková dĺžka mestského cyklu je je 780 sekúnd, tj. 13 minút. Automobil pri tomto teste ide najviac 50 km/h, priemerná rýchlosť činí 19 km/h a testovaný automobil prejde vzdialenosť 4 km. Mimo-mestský cyklus nasleduje hneď po tom mestskom. Behom tohto testu sa automobil pohybuje rýchlosťami od 0 do 120 km/h. Celková dĺžka mimo-mestského cyklu trvá 400 sekúnd. Kombinovaný cyklus je tvorený vyššie popísaným mestským a mimo-mestským cyklom, trvá teda 1180 sekúnd (necelých 20 minút), automobil ide priemernou rýchlosťou 34 km/h a prejde 11 007 metrov. Výsledné hodnoty spotreby sú váženým priemerom vzdialenosťami prejdenými v každej časti testu.